Trstice

Na jej západnej hranici prúdi Malý Dunaj, zatiaľ čo na severnej a východnej strane je lemovaná riekou Čierna Voda.

História Trstíc je silne ovplyvnená práve blízkosťou týchto riek a močiarov. Tieto prirodzené prvky obyvateľom obce poskytovali ochranu a zdroje potravy, avšak zároveň predstavovali zdroj nebezpečenstva v podobe častých povodní, ktoré ohrozovali životy ľudí a spôsobovali značné škody.

Administratívne patrí obec do Galantského okresu a jej rozloha dosahuje 2668,5 hektárov. Sčítanie ľudu z roku 1991 uvádza počet obyvateľov na 3765, z ktorých až 3588, čiže 95,6%, tvoria Maďari. Dominantným náboženstvom je rímskokatolícke, ktoré vyznáva až 96% obyvateľov.

Najstarším známym dokumentom, ktorý sa týka osídlenia obce, je listina z roku 1608, kde sa Trstice spomínajú pod menom Nagy Szegh. Názov Nádszeg sa objavuje v 18. storočí a podľa Mateja Béla je odvodený od trstia, ktorého v obci a jej okolí bolo v hojnom množstve.

V minulosti bola obec súčasťou Šintavského panstva

V roku 1608 Szaniszló Thurzó, zemepán Šintavského panstva, udelil obyvateľom obce Nagyszeg právo voľne užívať polia, lesy, rybníky, lúky a ďalšie majetky. Toto právo platilo nielen pre nich, ale aj pre ich potomkov, a za to mali platiť každoročnú daň vo výške 160 zlatých na sviatok sv. Michala. Obyvateľom Trstíc tieto výsady veľmi pomohli a obec sa tak mohla dynamicky rozvíjať. Už v roku 1634 tu stálo 80 domov s približne 400 obyvateľmi.

V roku 1745 bola v časti obce Kőse zriadená soľná skládka, ktorá fungovala do polovice 19. storočia. Obyvateľstvo sa venovalo chovu hovädzieho dobytka, včelárstvu a pestovaniu plodín, ľanu a konopy.

V roku 1785 malo Trstice 1796 obyvateľov, z ktorých len piati boli slobodní, zatiaľ čo ostatní boli považovaní za poddaných. V roku 1864 žilo v obci 1917 ľudí v 330 domoch.

Obec bola známa vďaka tkáčstvu

Koniec 19. storočia je vo vývoji obce známy vďaka rozvoju tkáčskeho priemyslu. V roku 1900 tu už žilo 2398 ľudí. Rozvoj obce sa však následne zastavil v dôsledku udalostí I. svetovej vojny, ktoré obyvateľom spôsobili nielen emocionálne, ale aj ekonomické straty. Po vojne, v medzivojnovom období 1918-1938, obec zažila obdobie rozvoja. V tomto čase bol vybudovaný rímsko-katolícky kostol a školská budova.

V obci sa nachádza niekoľko historických soch. Najstaršia z nich, socha sv. Jána Nepomuckého, bola postavená v polovici 18. storočia na náklady Istvána Kovácsa, jedného z obyvateľov. Socha sv. Vendelína, ochrancu pastierov, stojí na kraji obce. Bola pravdepodobne postavená v 19. storočí a je vyrobená z pieskovca. Pomník Svätej Trojice v kostolnom parku bol postavený v roku 1825 na príkaz Istvána Takáča a jeho manželky Terézie Póthovej. Socha bola rekonštruovaná v roku 1925. Socha svätej Alžbety, pôvodne postavená v roku 1924, je dnes umiestnená pred Zdravotno-sociálnym centrom. V kostolnom parku má tiež svoje miesto pomník hrdinom povstania z roku 1848 a padlým vojakom z I. a II. svetovej vojny.