Šalgočka

Šalgočka, malá obec, sa tiahne v údolí potoka Jác na západnom okraji Nitrianskej pahorkatiny.


Srdcom obce je jej stred, ktorý sa nachádza 150 metrov nad hladinou mora, zatiaľ čo územie obce sa rozprestiera od 140 do 200 metrov nad hladinou mora. Toto územie tvorí odlesnená sprašová pahorkatina.

História Šalgočky siaha až do roku 1248. Vtedy bola prvýkrát spomenutá pod názvom „Salgo“. Kým v roku 1350 vládol obcou Mikuláš, syn Pavla Čorbu, v 16. storočí sa obcou gúvernoval Michal Šalgay. Počas svojej existencie bola Šalgočka sídlom mnohých zemianskych rodín, ako boli rodiny Davidovcov, Dezasseovcov, Šándorovcov, Appelovcov a Desewffyovcov. Rod Davidovcov, pôvodom z Turca, obohatila obec o kostol a barokovú kúriu. V roku 1772 ich cisárovná Mária Terézia povýšila do barónskeho stavu.

V 19. storočí sa objavuje v histórii obce niekoľko významných mien: gróf Anton Dezasse a jeho syn (1825), gróf Rudolf Šándor zo Slavnice (1837) a trio bratov Appelovcov – Jozef, Karol a Gustáv (1857). Gustáv Appel, najvýznamnejší z bratov, sa stal známym poľnohospodárskym expertom, ktorý preslávil Šalgočku chovom arabských plnokrvných koní, bernského plemena hovädzieho dobytka a oviec Merino.

V 16. storočí sa obec nevyhla ničivým útokom Turkov. To vyústilo do poklesu počtu obyvateľov a domov. V roku 1598 bolo v obci zdanených 16 domov. No o tri roky neskôr iba 12 a v roku 1601 len 8. Rovnako také boli vinice a sedem domácností schopných platiť dane v roku 1715, čo ukazuje na zlú hospodársku situáciu v Uhorsku.

Počet obyvateľov obce postupne rástol a na prelome 19. a 20. storočia sa z nej stala obec s početným obyvateľstvom. V roku 1900 žilo vo Šalgočke 326 ľudí, ktorí sa živili poľnohospodárstvom, vinohradníctvom a prácou na veľkostatkoch. Obec si zachovala svoj poľnohospodársky charakter aj po roku 1918 a v roku 1971 ju pričlenili k obci Zemianske Sady. Od roku 1990 je Šalgočka opäť samostatnou obcou.