Dolný Bar

Obec Dolný Bar sa rozkladá v centrálnej časti Žitného ostrova, v súčasti Podunajskej nížiny.


Tento odkrytý rovinný terén sa skladá z štrkov a pieskov kolárovskej formácie, kde sú uložené dunajské sedimenty. Terén je odvodnený prostredníctvom kanálov a charakterizujú ho aluviálne pôdy.

V minulosti bola súčasťou tohto územia rašelinisko pokrývajúce asi 350 hektárov, ktoré je však už vytžené. Na jeho mieste sa nachádza jazero, ktoré by bolo ideálne na krátkodobé aj dlhodobé rekreačné aktivity.

S počtom obyvateľov okolo 800, z ktorých väčšina je maďarskej národnosti, sa obec nachádza 6 km juhovýchodne od Dunajskej Stredy. Jej priaznivá poloha na štátnej ceste medzi Komárnom a Bratislavou ponúka obci možnosti na zvyšovanie prosperity, najmä v prípade rozvoja cestovného ruchu na Slovensku.

Odvodňovanie rozsiahlych močiarov v oblasti bola po roku 1860 zabezpečované Spolkom na reguláciu vnútorných vôd Žitného ostrova, ktorý vytvoril niekoľko kanálov. Chotár Dolného Baru odvodňuje kanál Malá Belá – Ohrady, ktorý bol pripojený na Komárňanský kanál a odvádzal vodu do Dunaja. Na tomto kanáli boli postavené tri mosty a tri stavidlá. Kanál, dlhý 11km a 155m, sa do dnešných dní zachoval takmer v celom svojom rozsahu.

Prvá zmienka o obci Dolný Bar je z roku 1244

Dolný Bar má svoje korene v katastrálnom území obce Baar, ktorá je doložená už v roku 1244. Obec sa pôvodne delila na Dolný a Malý Bar. Malý Bar bol skutočne malou osadou v západnej časti dnešnej obce a jej príjmy patrili županom zemianskej stolice zemanov – predialistom esztergomského arcibiskupa vo Vojke nad Dunajom. Dolný Bar bol súčasťou majetku esztergomského arcibiskupa, neskôr bol pod správou zemianskej stolice.

Po vpáde Turkov do krajiny v roku 1526, boli osudy oboch obcí temné, hoci Žitný ostrov nikdy nebol Turkom poplatný. Obec postihovali aj rôzne epidémie, ktoré sa v týchto časoch často vyskytovali, takže Žitný ostrov bol určitý čas neobývaný. V roku 1549 sa mená Dolného a Malého Baru nespomínajú v zozname majetkov, ale v zozname zemianskych stolíc ostrihomského arcibiskupa z polovice 16. storočia sú tu zapísané tri kúrie.

Zaujímavé je, že ani blízke mesto Dunajská Streda neovplyvnila vývoj obce, kde sa po roku 1870 nachádzal daňový úrad, matrika a neskôr aj obvodný notariát. V roku 1896 bola postavená železničná trať Dunajská Streda – Komárno, ako pokračovanie trasy z Prešpurku a jednou zo zastávok sa stal aj Dolný Bar. Dodnes sa zachovala pôvodná, hoci prestavaná, budova železničnej stanice.

Pohnutá história obce v 20. storočí

Po Trianonských rokovaniach sa obec stala súčasťou novovzniknutej ČSR, avšak život miestneho obyvateľstva sa nezmenil. Obyvatelia sa tradične venujú poľnohospodárstvu, ale usadili sa tu aj remeselníci. Rómovia sa zaoberali výrobou nepálených tehál v časti Téglaveto.

Po Viedenskej arbitráži sa Dolný Bar opäť stal súčasťou Maďarska, ale vojnové udalosti nepriali hospodárskemu rozvoju. Po skončení vojny sa obec vrátila pod správu ČSR. V rámci výmeny obyvateľstva medzi Maďarskom a Československom bolo zo Dolného Baru do Maďarska vysťahovaných 36 rodín a na nútené práce do Čiech bolo deportovaných 5 rodín, ktoré sa po roku 1948 vrátili domov.

Po komunistickom prevrate vo februári 1948 sa situácia postupne ukľudnila. Dolný Bar sa začal meniť na socialistickú dedinu. Za niekoľko desiatok rokov obec celkom zmenila svoju tvár. Časť obyvateľstva pracovala v priemyselných podnikoch v Bratislave a Dunajskej Strede.

November 1989 znamenal koniec vlády komunistickej strany. V obci sa objavilo viacero súkromných podnikateľov. Pravidelne sa organizujú obecné dni a hodnotné kultúrne akcie. Dolný Bar za posledné roky krásne omladil a čaká ho sľubná budúcnosť.

Najcennejšou pamiatkou obce v súčasnosti je rímskokatolícky kostol sv. Anny. Jeho základom je neskorobaroková kaplnka postavená v roku 1772 na počesť zosnulej Katalin Mészáros. Kaplnka bola v roku 1822 zvýšená a rozšírená časťou lode s víťazným oblúkom a presbytériom do dnešnej podoby. Interiér a fasády kostola boli jednotne upravené v klasicistickom slohu. Vynovený bohostánok vysvätil 7. mája 1822 biskup Péter Ürményi. Neskôr bola stavba len opravovaná, naposledy v roku 2002, a preto sa zachovala v pôvodnom stave.