Tieto sú vizuálne výrazné vďaka valu, ktorý bol vytvorený okolo vyvýšeniny a naplnený hlinou, a tiež priekope. Tieto hrádky, ktoré sa začali stavať na území dnešného Slovenska už v 12. storočí, slúžili ako sídla nižšej šľachty, a teda takzvaných zemepanských sídel. Boli konštruované s dôrazom na obranný charakter. Využívali strategické pozície napríklad na križovatkách, brodov alebo priesmykoch.
Zemný hrádok v Janíkoch nie je výnimkou. Jeho opevnená plocha má priemer približne 40 metrov. Okolo jeho celého jadra sa nachádza nepretržitý val vysoký 4 až 4,5 metra. Pri jeho výstavbe sa využila dominujúca terénna vyvýšenina, ktorá slúžila ako centrum opevnenia. Na tejto vyvýšenine sa nachádza praveká mohyla pochádzajúca z doby halštatskej (8. až 5. storočie pred Kristom) a dve nádoby z nej uložené v múzeu v Dunajskej Strede.
Pôvodná podoba tohto objektu bola čiastočne zmenená, najmä v dôsledku výstavby kostola v roku 1914. Predtým na tomto mieste stála kaplnka z roku 1744. Zemný hrádok v Janíkoch sa radí medzi najlepšie zachované stredoveké zemné opevnenia postavené na rovinatom teréne.
Aj keď písomné pramene neuvádzajú konkrétne informácie o tomto hrádku, na základe analógii a historických údajov je možné ho datovať do 13. až 14. storočia. Skupina historikov však má iný názor. Tvrdí, že hrádok bol postavený až v 17. storočí ako ochrana pred tureckými inváziami.