Výskum osídlenia v chotári obce siahajúci do neolitického obdobia ukazuje kontinuitu osídlenia vďaka geografickej polohe a prírodným podmienkam Záhoria.

Najstaršie obdobie

Vplyvom vody a vetra vznikali duny, ktoré sa dvíhali ako ostrovy z údolia zaliateho vodou. Piesky zatarasovali odtokový profil rieky Moravy, ktorá si hľadala vedľajšie korytá a vytvárala ostrovy poskytujúce bezpečné miesta pre osídlenie prvým obyvateľom. Morava bola dôležitou migračnou trasou od čias mamutov. Archeológia dokazuje prítomnosť roľníckeho ľudu kmeňov Markomanov, Kvádov a Vandalov pred expanziou Slovanov. Góti a Longobardi prešli územím, ale nezanechali významnejšiu stopu.

Obdobie Veľkej Moravy

Kopčany, dnes pokojná obec na západe Slovenska, bola v období Veľkej Moravy súčasťou rušného centra Valy. Toto veľkomoravské centrum bolo závislé od roľníckeho a pastierskeho obyvateľstva, ktoré sa nachádzalo v okolitých osadách. Cesty z hradiska Valy smerovali k Holíču a spájali celý rad poľnohospodárskych a remeselníckych osád.

Archeologický výskum naznačuje, že Valy boli bližšie ku Kopčanom ako k Mikulčiciam a jediná “otvorená brána” do hradiska smerovala práve na východ – cez územie dnešných Kopčian. V tomto období bola rieka Morava rozvetvená do viacerých ramien, pričom hlavné rameno tieklo pod piesočnou terasou dnešných Lužíc, Mikulčíc a Moravskej Novej Vsi.

Súčasná obec Kopčany je situovaná medzi dvoma starovekými veľkomoravskými sídliskami: prvým pri ceste z Kopčian do Moravskej Novej Vsi a druhým na západnom svahu duny pri Kačenárni. Na prvom sídlisku bol život rušný a zaujímavý, no na druhom sa našli iba skromné archeologické nálezy, čo naznačuje, že tu mohli byť pochovaní príslušníci nižšej spoločenskej vrstvy veľkomoravskej spoločnosti.

Dnes je oblasť okolo Kopčian pokojná a krajina sa značne zmenila v porovnaní s veľkomoravským obdobím, najmä v dôsledku regulácie rieky Moravy. Napriek tomu si vieme predstaviť, aké rušné dni prežívali obyvatelia tejto lokality v čase Veľkej Moravy.

Kopčany po páde Veľkej Moravy

V 11. storočí sa Slovensko stalo súčasťou Arpádovskej dynastie a Záhorie sa ocitlo na hraničnom území. V okolí Kopčian vyrástli dva kráľovské hrady a politická situácia bola nestabilná až do polovice 14. storočia. Dôležitým momentom pre Kopčany bol koniec 12. storočia, keď uhorská kráľovná Konštancia získala trnavskú oblasť a dolné Pomoravie ako dar od svojho otca Bela III. a manžela Přemysla Otakara I.

Konštancia sa aktívne angažovala v osídlení územia medzi Trnavou a dolným tokom rieky Moravy, vybudovala nové hrady a podporovala rozvoj hospodárstva. V 13. storočí dala vybudovať cestu z Moravy cez Holíč, Jablonicu na Trnavu s brodom pri Kopčanoch, ktorý si udržal svoj význam až do 16. storočia.

História Kopčian je tesne spojená s osudmi Holíča, ktorý patril od roku 1390 Ctiborovi zo Ctiboríc za vlády kráľa Žigmunda. Prvá zmienka o existencii stredovekých Kopčian pochádza z roku 1392.

Kopčany ako súčasť holíčsko – šaštínskeho panstva

Prvý záznam o obci Kopčany pochádza z roku 1392, kedy bol dvor Kopchan súčasťou holíčskeho panstva. V priebehu storočí sa kopčianska osada dostala do rúk rôznych šlachtických rodín, ako boli Ctiborovci, Czoborovci, Révaiovcov či Bakičovcov. V 16. storočí sa v obci usadili Habáni z Moravy a vytvorili tu habánsky dvor.

V priebehu histórie sa v Kopčanoch menili majetkové pomery a počet obyvateľov. V 16. storočí patrila väčšina usadlostí šiestim majiteľom, vrátane rodu Czoborovcov a Bakičovcov. V roku 1752 žilo v Kopčanoch už 140 rodín.

Czoborovci ostali majiteľmi panstva až do vlády Márie Terézie, kedy ho pre kráľovskú rodinu získal manžel Márie Terézie František Lotrinský. Prítomnosť cisárskej-kráľovskej rodu prispela k hospodárskemu rozvoju Kopčian – Habsburgovci zreorganizovali poľnohospodársku a živočíšnu výrobu podľa rakúskych vzorov a premenili tak feudálny veľkostatok na skutočný poľnohospodársky podnik.

V 18. storočí bola v Kopčanoch vybudovaná Kačenáreň s rybníkom na odchyt divých kačíc a podľa projektu staviteľa Nicolasa Jadota postavený Štít – prvý žrebčinec v Uhorsku. Tieto stavby svedčia o tom, že Kopčany boli v minulosti dôležitou obcou s bohatou históriou a pestrou zmesou kultúrnych vplyvov.

Kopčany v 20. storočí

Obec Kopčany, ktorá do roku 1918 patrila do Nitrianskej župy Rakúsko-Uhorskej monarchie, bola spravovaná obecným výborom pod vedením voleného richtára. Posledným richtárom bol Michal Dubecký a notár Fodor. Obyvatelia pracovali ako maloroľníci, robotníci a remeselníci, mnohí cestovali za prácou do zahraničia.

Počas prvej svetovej vojny padlo 66 vojakov z Kopčian a po vojne sa starala o vdovy a siroty okresná vyživovacia komisia. Po vzniku Československej republiky prišli československí četníci, ktorí udržiavali pokoj a poriadok. V rokoch 1923-1928 bola obec súčasťou župy Bratislava.

Politický život v obci bol pestrý – bunka Komunistickej strany Československa bola založená medzi prvými na Slovensku. Vo voľbách do obecného zastupiteľstva v roku 1923 zvíťazila Slovenská ľudová strana tesne pred Komunistickou stranou Československa a Republikánskou stranou.

Starostom sa stal komunista Michal Štetina, námestníkom Jozef Kukliš zo Slovenskej ľudovej strany a druhým námestníkom Michal Jagoš z Republikánskej strany. Občania Kopčian teda zažili dynamický politický život a zmeny vrátane vytvorenia novej republiky a krajinského zriadenia, čo ovplyvnilo ich každodenné životy a prácu.

Kopčany získali pozornosť až po vzniku republiky vďaka prvým prezidentom T. G. Masarykovi, ktorého rodičia žili v domčeku na Masarykovej ulici číslo 51. Hoci tento dom už nestojí, ústne sa traduje, že Masaryk sa narodil práve tu a nie v Hodoníne. Jeho otec bol kočiš premiestnenýítu na veľkostatok v Hodoníne, takže malý Tomáš bol zapísaný do matriky tam. Masaryk vo svojej knihe Hovory s T.G.M. spomína Kopčany ako miesto detstva stráveného so starými rodičmi a kamarátmi. Ako prezident Československa nezabudol na svoje rodisko – finančne podporoval príbuzných a navštívil obec 18. júla 1924, pričom daroval 150 000 Kčs na stavbu novej školy.

Obecná rada a obecné zastupiteľstvo v Kopčanoch sa výrazne snažili o rozvoj obce počas dvadsiatych a tridsiatych rokov 20. storočia. Zavedením telefónu, zriadením knižnice, opravou mostov a elektrifikáciou obce sa zvyšovala kvalita života miestnych obyvateľov. Napriek úspechom však obec čelila finančným problémom a veľkej hospodárskej kríze.

V tejto ťažkej situácii sa nezamestnaní robotníci rozhodli zobrať osud do svojich rúk a usporiadali “hladový pochod” na Okresný úrad do Skalice. Po násilnom stretu s četníkmi boli niektorí z nich odsúdení za úklady proti republike. Na pamiatku týchto udalostí bola neskôr odhalená pamätná tabuľa.

Vláda sa pokúsila nezamestnanosť zmierniť povolením úpravy cesty cez obec a reguláciou Moravy v úseku Prievozu. Kopčany takisto zažili rozvoj športových, kultúrnych a spoločenských aktivít, ako futbalový klub, hudobné krúžky či telocvičné jednoty.

Voľby v roku 1938 priniesli víťazstvo Hlinkovej slovenskej ľudovej strany pred Komunistickou stranou Československa a Slovenskou domovinou. Kopčany aj napriek prekonávaniu krízy a finančných problémov pokračovali v rozvoji obce, ktorý bol založený na úsilí obecného zastupiteľstva a aktívnej účasti miestnych obyvateľov.

Dňa 14. marca 1939 bola založená Slovenská republika a Kopčany sa stali súčasťou župy Bratislava. Počas druhej svetovej vojny sa v obci angažovali občania v ilegálnom hnutí, pomáhali uprchlíkom a niektorí išli pracovať do Nemecka či Protektorátu Čechy a Morava. Židovské rodiny boli deportované do koncentračných táborov, iba jednému sa podarilo prežiť.

Slovenské národné povstanie (SNP) aktívne ovplyvnilo život v Kopčanoch – zúčastnilo sa ho 121 občanov, pričom 8 padlo a mnohých odvliekli ako zajatcov do Nemecka. V apríli 1945, na konci vojny, prišli do obce nemeckí a maďarskí vojaci a začali stavbu obranných zákopov. Sovietska armáda a rumunskí spojenci postupovali smerom k obci a prvé boje začali 8. apríla.

Boj o obec vyvrcholil 10. apríla, keď okolo štvrtej hodiny popoludní dorazili prví sovietski vojaci. V boji o prechod rieky Moravy padlo niekoľko vojakov i civilov. V parku pred kostolom boli pochovaní sovietski vojaci, ktorí neskôr boli prevezení na Slavín v Bratislave.