Prvá záznam o existencii mesta je spojený so Zoborskou listinou z roku 1113, ktorá zmienuje stredoveký hrad a priľahlú osadu. Hlohovec sa vďaka svojej strategickej polohe stal dôležitým obchodným a administratívnym centrom regiónu. Jeho história je zhmotnená v mnohých zachovaných a stále funkčných budovách.

Hrad Hlohovec v r. 1100 – 1200 a slávna Zoborská listina

Jeden z dvoch 900 ročných pergamenových listov označovaný aj ako druhá zoborská listina je všeobecne považovaný za rodný list pre mnohé dediny ležiace v okolí Nitry, ktorých korene siahajú hlboko do včasného stredoveku.

Pre mesto Hlohovec má o to väčší význam, že sa v nej vyslovene píše nielen o hrade a jeho majetkovemincaj držbe, ale sa uvádza aj samotné pomenovanie sídla v tvare Golguz. Dnes už aj archeologické nálezy dopĺňajú naše poznatky o jeho osídlení, keď na začiatku 12. storočia sa nachádzali popri ceste rozptýlené obytné stavby v časti Lúka pri rieke a ďalej v dnešnej Hlohovej ulici a Podzámskej ulici. Na rozhraní Podzámskej ulice a námestia s nachádzalo rozsiahle včasnostredoveké pohrebisko. Nad osadou sa vypínal kráľovský hrad, založený v 2. pol. 9. stor., ležiaci na západnej hranici uhorského kráľovstva a zároveň aj hraniciach Nitrianskeho údelného kniežatstva.

Na začiatku 12. storočia sa Hlohovec ocitol v dejisku ozbrojeného konfliktu dvoch znepriatelených bratov, uhorského kráľa Kolomana a jeho mladšieho súrodenca, Nitrianskeho a Biharského kniežaťa Almoša. Dlhodobá snaha kráľovho brata o oslabenie vplyvu panovníka vyústila do Almošovho odchodu do Svätej Zeme, kde podstúpil pokánie. Keď sa však z ďalekej krajiny po čase vrátil, kráľ mu už nedôveroval a nedovolil mu zaujať tak Nitrianske ako aj Biharské kniežatstvo, čím tieto dva samosprávne celky v rámci Uhorska prakticky zanikli. Almošov hnev nenechal na seba dlho čakať. Najskôr sa pokúsil svojho brata zabiť, no po neúspešnom atentáte sa obrátil o pomoc na nemeckého kráľa Henricha V. a českého kniežaťa Svätopluka.

Nemecký panovník vtrhol do Uhorska a obľahol bratislavský hrad, vojská českého kniežaťa zase vpadli na Považie pri Trenčíne, odkiaľ pokračovali pustošiac kráľovské majetky, Dolným Považím okolo Hlohovca a ďalej na juh až po ústie Váhu do Dunaja. Hlohovec bol strategickým bodom, ležal na obchodnej ceste pri vážskom brode na odbočke Považskej cesty spájajúcej Ponitrie a bol vstupnou bránou do Nitrianskeho kniežatstva zo západu. Z hradu bol vynikajúci vizuálny kontakt na celé západne ležiace územie až po vrchy Malých Karpát. Po vzniku Uhorského kráľovstva a začlenení západného Slovenska do neho, práve toto územie medzi riekami Váh a Morava tvorilo vnútornú obrannú líniu, tzv. konfínium, pričom hrad Hlohovec sa začlenil do obrannej pohraničnej línie, ako jeden z hlavných strategických bodov.

Ako kráľovský hrad bol v 12. – 13. storočí sídlom komitátu. V pohnutých rokoch začiatku 12. storočia, bol zrejme viackrát obliehaný. V roku 1109 po vpáde kniežaťa Svätopluka prišiel útok moravského kniežaťa Ota na kráľovské majetky v okolí Nitry. Nevedno, či pri tomto útoku bol hlohovský hrad skutočne aj dobitý, ale rozhodne ako fungujúce a životaschopné sídlo musel jestvovať aj naďalej, pretože v roku 1113, keď po odtiahnutí česko-moravských vojsk dal na podnet uhorského kráľa Kolomana opát benediktínskeho kláštora sv. Hypolita na Zobore, Godfríd spísať svoje majetky a odlíšiť ich od kráľovských, bol hrad Hlohovec spomínaní ako kráľovské sídlo hradných kastelánov – jobagiónov s pomerne rozsiahlou majetkovou držbou vo svojom okolí. Neveľký dokument svojimi rozmermi (46 x 62 cm), ale obrovský svojim významom, uchovávaný dodnes v depozite Biskupského úradu v Nitre je prvým priamym svedectvom nielen o existencii hradu, ale aj o jeho životaschopnom fungovaní, pričom popri ňom vstupujú v písomnej podobe do dejín aj viaceré okolité dediny Hlohovca. Okrem hradu Hlohovec (Golguz) to boli Bojničky (Boencza), Koplotovce (Locuplot), Madunice (Medenz), Červeník (Bin), zaniknutá dedina Kostoľany (v chotári Šulekova) Ratkovce eventuálne Horné a Dolné Otrokovce (Adradic), Siladice (Saladize) a Tepličky (Tavvicz). V tomto čase patrila väčšina majetkov zoborskému opátstvu a časť kastelánom hradu Hlohovec.

Vzhľadom k tomu, že v listine je uvedených vyše 150 dedín a rôznych orientačných bodov v ich chotároch, je neobyčajne cenným miestopisom celého západného Slovenska na začiatku 12. storočia a spoločne so staršou listinou z r. 1111 patrí k najstarším pamiatkam stredovekého písomníctva na Slovensku. Zostáva nám už len zodpovedať, ako vlastne dopadol po všetkých týchto peripetiách Kolomanov neposlušný brat Almoš. Keď sa v roku 1115 opäť prezradilo pripravované sprisahanie proti uhorskému panovníkovi, organizované jeho bratom, dal Koloman Almoša a jeho malého syna Bela zajať a oboch oslepiť. Bol to v tom čase bežný, najprijateľnejší spôsob a zároveň najúčinnejší trest pre pokrvne zviazaných ľudí. Pre hlboko veriaceho kráľa to bolo aj jediné možné riešenie, ako vyradiť z boja o trón pokrvného príbuzného a zároveň v zmysle božieho desatora zachovať samotný život svojho blížneho.

Tieto udalosti na uhorskom panovníckom dvore sa však už nijako obzvlášť nedotkli samotného Hlohovca. Ako pohraničný kráľovský hrad s priľahlou osadou si po dobu 12. a 13. storočia udržiaval svoje významné postavenie, ktoré sa neskôr posilnilo v závere 13. storočia, keď ho do svojho vlastníctva získal významný feudálny rod Abovcov.

Hlohovec v r. 1200 – 1300 – Osada povstala z popola

„Vozy naložené tovarom pripraveným na trh do Hlohovca stáli na brehu rieky. Pohoniči sa práve dohadovali s kupcami a kráľovským vyberačom mýta na jeho prevoze, no veľká voda po jarnom topení snehu nedovoľovala prekročiť Váh ani v tom najplytšom úseku, akým bol brod s prístavom pod kráľovským hradom Hlohovec“.

osada povstala z popola Za starým stredovekým brodom cez rieku Váh dnes nemusíme chodiť ďaleko a pri dobrej predstavivosti si môžeme pri ňom v hlave zhmotniť aj všetko to, čo sa mohlo v jeho blízkosti odohrávať pred stovkami rokov. Ako pozostatok obchodnej cesty je dodnes dobre viditeľný z hrádze medzi železničným a cestným mostom. Spájal cestu vedúcu spoza Váhu do osady kráľovských služobníkov do Hlohovca a ďalej do Nitry. Podľa súčasných poznatkov sa na území Hlohovca nachádzali začiatkom 13. stor. tri rozptýlené sídliskové jadrá. Prvé bolo na hrade a hradnom návrší, druhé ležalo pozdĺž vážskej terasy a tretie na území Nového Hlohovca. Všetky tieto sídla niesli zjednocujúci názov Hlohovec – (Golgouch). Podľa odhadu demografickej krivky susedných miest stálo v Hlohovci pred tatárskym plienením zhruba do 150 -180 domov s približným počtom 800 obyvateľov. Významným centrom bol samozrejme hrad nad osadou, ktorý už na začiatku 13. stor. mal mimoriadne pevné kamenné základy a hrubé múry, za ktorými sa mohli ukryť obyvatelia celej osady a priľahlých dedín pred prípadným nebezpečenstvom. Hľadanie starého románskeho hradu nad Hlohovcom prebiehalo dlho v rovine teórií a dohadov. Keď v roku 2009 boli v juhovýchodnom nároží hlohovského zámku pri archeologickom výskume odokryté mohutné kamenné múry základov vedúce do hĺbky takmer 5 metrov, bolo to po prvý krát, čo sme mali možnosť reálne vidieť pozostatky kráľovského hradu, ktorý odolal útoku Tatárov ako aj výbojom českého kráľa Přemysla Otakara II. Za najprekvapivejšie však možno považovať zistenie, že viaceré múry dnešného zámku do výšky prvého a druhého podlažia sú práve hľadaným kráľovským hradom. Jeho územná majetková držba bola v 13. storočí rozsiahla. Hrad vlastnil dediny a usadlosti až pri Ostrihome, rieke Žitave, v okolí Galanty, Trnavy i Piešťan. Z týchto majetkov v 13. stor. postupne ukrajovali viacerí uhorskí králi, až sa územný rozsah majetkov zúžil len na oblasť Dolného Považia a priľahlých lokalít v Ponitrí. Hlavným poslaním hradu bolo chrániť prechod cez rieku a cestu, pričom hradná posádka sa aktívne podieľala aj na vojenských výpravách uhorských kráľov v cudzine. Ťažkým období prešli obyvatelia Hlohovca v r. 1241 a 1242. V marci 1241 vpadlo tatárske (mongolské) vojsko cez Verecký priesmyk do Uhorska a nemilosrdne ničilo usadlosti, vypaľovalo dediny a vraždilo obyvateľov. Koncom apríla vtrhol ďalší prúd vojska z Moravy na Dolné Považie a plienil v okolí Hlohovca a Nitry. Predpokladáme, že hlohovský hrad ich náporu odolal, ale podhradská osada bola zničená a vypálená. Stopy po mohutnom devastačnom požiari v polovici 13. stor. sa našli pod podlahou kostolíka sv. Ducha. Po odchode Tatárov v lete 1242 sa vrátil na toto územie mier a panovník Belo IV. sa pustil do obnovy zničenej krajiny pozývaním hostí z krajín susediacich s Uhorskom. V prípade Hlohovca, došlo k prílivu nového obyvateľstva v rokoch 1242 – 1258, viacerí historici sa ale domnievajú, že v tejto prvej kolonizačnej vlne prišlo do Hlohovca obyvateľstvo slovanského pôvodu a až v 14. stor. za čias Mikuláša Konta sem prišli nemeckí kolonisti. Ďalšie ťažké obdobie prežil Hlohovec v r. 1271 a 1273, kedy vojská Přemysla Otakara II. vpadli na juhozápadné Slovensko a vypálili celý rad dedín, miest a hradov, medzi inými aj Nitru. Onedlho nato, v roku 1275 sa skončila éra kráľovského hradu Hlohovec. Uhorský panovník Ladislav IV. daroval „zem kráľovských hostí“ – Hlohovec s brodom, prístavom a všetkými z toho vyplývajúcimi príjmami silnému a mimoriadne vplyvnému feudálovi Abovi Veľkému. Týmto rokom sa začalo budovanie a formovanie samostatného hlohovského panstva. Aba Veľký, syn Abov bol vovedený na žiadosť kráľa do darovaného majetku povereným kráľovským úradníkom zemanom Brikciom z neďalekého Trhovišťa. Aba presunul svoje sídlo na hlohovský hrad. Ešte pomerne dlho (až do 17. stor.) sa najstaršej – románskej časti hlohovského hradu hovorilo Abavár (Abov hrad). V tomto čase pod hradom už jestvovali dva sídelné útvary Nový a Starý Hlohovec s dvoma trhoviskami, oddelenými iba priekopou. Nachádzala sa tu aj pôvodná najstaršia sakrálna stavba – kostol sv. Petra, spomínaný v r. 1297. V tom čase bol čiastočným vlastníkom Hlohovca iný významný uhorský veľmož, Abrahám Rufus, Menoldov syn, ktorý mal svoje sídlo za Váhom v katastri obce Bin (na území dnešného Leopoldova a Čerevníka) v nížinnom hrade s názvom (Rufum castrum – neskôr Vőrősvár). Na sklonku 13. stor. v r. 1294 Abrahám získal časť Hlohovca od kráľa Ondreja III. a spoločne s Abom sa v r. 1297 dohodli na majetkovej úprave, ktorá vymedzovala práva oboch šľachticov. Týmto aktom sa zavŕšilo nepokojné obdobie 13. stor., v ktorom z popola starej osady Hlohovec povstali dve nové sídliská – podhradská obec Starý Hlohovec a mesto Nový Hlohovec.

Hlohovec v r. 1300 – 1400 – Ako sa zrodilo mesto Freistadt

Hlohovec Jarmočnisko okolo farského kostola sa od ranných hodín zapĺňalo obchodníkmi z rozličných kútov Uhorska. Pomedzi šiatre prechádzali pánovi vojaci a dohliadali nad poriadkom na dvojtýždňovom výročnom Michalskom jarmoku. Ten ponúkal pre malé deti nevšednú pastvu pre oči, veď len málokedy sa mohli stretnúť s takým množstvom cudzincov a ich exotickým tovarom ako práve teraz a tu. V dave sa pri urastenom kupcovi krčilo malé dievčatko. „Ocko, kde to sme?“ Pýtalo sa, ťahajúc za otcov plášť. „To je Freistadt moja milá, ale inak aj Galgócz alebo Hlohovec. Tak či onak, žije tu toľko rozličných skupín ľudí, že každý mu vraví inak. Ale už poď, no poď chytro, musíme vyložiť všetko z voza, aby sme neprišli o dobré trhové miesto.“

História Hlohovca sa v priebehu 14. storočia niesla v znamení veľkých a prevratných zmien. Na prelome 13 a 14. stor. sa v Uhorsku prehlbovalo napätie medzi posledným arpádovským panovníkom Ondrejom III. a uhorskými oligarchami, medzi ktorých patrili aj páni hlohovského panstva Aba Veľký a Abrahám Ruffus. Obaja magnáti boli súčasťou vysokej politickej hry odohrávajúcej sa medzi Matúšom Čákom Trenčianskym, jeho spojencami a kráľom. Po smrti Ondreja III. v roku 1301 sa začal neľútostný boj o uhorskú korunu. Víťazne z neho napokon vyšiel Karol Róbert, ktorý krajinu spravoval až do smrti v roku 1342. Situácia v Hlohovci v prvých desaťročiach bola zrejme pokojná. Matúš Čák ovládajúci celú Bratislavskú a Nitriansku župu ako odporca kráľa sa zameral na devastáciu a plienenie hlavne majetkov a miest verných uhorskému panovníkovi. Ako náhle však v r. 1321 smrťou Matúša Čáka pominul vplyv tohto významného veľmoža, ujal sa spravovania územia energický Karol Róbert, pričom okamžite Abrahámove a Above majetky skonfiškoval. Týkalo sa to aj hlohovského panstva, ktoré v tak v r. 1321 – 1349 opäť pripadlo kráľovi. Prelomovým pre Hlohovec sa z hľadiska celkového rozvoja stal rok 1349. Koncom roka, dňa 19. novembra obdaroval v donačnej listine uhorský kráľ Ľudovít I. z Anjou svojich verných služobníkov magistra Mikuláša a jeho dvoch bratov, Leukuša a Bartolomeja panstvom hradu Hlohovec s dedinami Hlohovec, Ujlak, Dvorníky, Sasinkovo a Díč. Šľachticov do majetku na pokyn kráľa uviedli úradníci Nitrianskej kapituly v roku 1350. Zrejme nie náhodou si Mikuláš vybral práve Hlohovec. Tým, že hrad ležal v blízkosti kráľovskej Trnavy a jedna časť mesta sa rýchlejšie vyvíjala vďaka usadeným kolonistom, boli tu výborné podmienky na rozvoj remesiel a poľnohospodárstva, toto všetko dávalo predpoklady postupného rozvoja panstva. A do toho sa zakladateľ pánov z Iloku (Ujlakovcov) Mikuláš naozaj pustil s veľkým úsilím. Jeho počínanie od začiatku malo charakter veľmi výrazných a progresívnych zmien, ktorými sa úplne pozmenil vzhľad dovtedajších sídelných útvarov Starého a Nového Hlohovca. Mikuláš najskôr zrušil funkciu starého brodu a v r. 1353 presunul s kráľovým povolením vyberanie mýta na novopostavený most. Pri vstupe do Hlohovca dal spoločne s manželkou Klárou vybudovať špitál a pri ňom kostol sv. Ducha. Pre osadu kráľovských hostí Nový Hlohovec získal v r. 1362 od kráľa Ľudovíta I. povolenie právo konať slobodné výročné trhy podľa zvyklostí mesta Budína. Na jarmok začínajúci každoročne vo sviatok sv. Michala a má trvať dva týždne majú prístup všetci kupci z celého Uhorska a nikto nesmie od nich požadovať mýto. Do tohto obdobia sa datuje aj nová kolonizačná vlna Nemcov, sťahujúcich sa do Hlohovca na žiadosť samotného zemepána. Po jeho smrti v r. 1367 pokračovala v spravovaní panstva Mikulášova manželka Klára a jej vnuk Ladislav. Práve Klára sa ukázala ako schopná a prezieravá pokračovateľka manželových zámerov, ale v posledných desaťročiach 14. stor. sa rozvoj Hlohovca aj napriek výraznému vzostupu zastavil. Príčinou boli vojnové potýčky medzi pánom Beckova Stiborom zo Stiboríc, ktorý chránil záujmy kráľa proti rebelujúcemu Ladislavovi Ujlakymu. Stiborove vojská viackrát obsadili Hlohovec a vyplienili ho. Na sklonku života Klára Kontová v testamente z roku 1400 bohato obdarovala hlohovský špitál, ktorý založili spoločne s manželom pred polstoročím. Práve v tejto listine po prvýkrát uviedla aj názov mesta Nový Hlohovec v nemčine Freistadt. Ten prejdúc viacerými komoleniami sa ustálil na zľudovenom Fraštáku, ktorý už dôverne pozná azda každý Hlohovčan.

Hlohovec v r. 1400 – 1500 – Hlohovec v časoch kráľa Žigmunda a Mateja

Mikulas Ujlaky Kňaz sa otočil ku krstiteľnici a v perinkách zaodetému dieťatku začal na hlavičku liať svätenú vodu so slovami: Nicolas, ja ťa krstím v mene otca i syna i ducha svätého. Kňažná Jachna sa prežehnala a maličké dieťatko si privinula viacej k sebe. Práve ubúdalo z ďalšieho dňa roku Pána 1410 a Hlohovcom sa z kostolnej veže rozozneli zvony ohlasujúce radostnú zvesť o pokrstení syna ctihodného grófa Ladislava Ujalkyho, mačvianského bána a pána Hlohovca.

Jeden z najvýznamnejších predstaviteľov rodu Ujlakovcov a možno jedna z najžiarivejších osobností dejín Hlohovca, Mikuláš Ujlaky (Ilocký) sa narodil do obdobia práve skončených sporov medzi jeho dedom vojvodom Stiborom a otcom Ladislavom. Tie boli pre Hlohovec mimoriadne tragické. V roku 1403 sa Uhorsko zmietalo vo vážnej občianskej vojne, pri ktorej si protivníci z radov vyššej aristokracie vzájomne devastovali majetky a vyvražďovali obyvateľstvo. Stibor obhajujúci záujmy kráľa Žigmunda plienil panstvo svojho budúceho zaťa, ktorý stál na strane rebelujúcej uhorskej šľachty. Po ťažkých bojoch napokon hrad i mesto Hlohovec aj dobyl. Situácia sa postupne upokojila až v r. 1408, odkedy nastalo pokojnejšie obdobie priaznivé pre postupný rozvoj Hlohovca. Do tohto obdobia sa narodil aj Mikuláš Ujlaky, často označovaný aj ako Fraštacký, keďže svoje viaceré životné aktivity a ciele podriadil práve mestu, z ktorého sám pochádzal. I keď mladosť zrejme prežil práve v Hlohovci, udalosti v Uhorsku, kam začali čoraz viac prenikať zo susedných Čiech a Moravy husiti, prinútili pánov Hlohovca presunúť sa do ich rodového sídla v chorvátskom Iloku. Husitské vojská sa prvýkrát objavili v Hlohovci v r. 1430 a 1431. Hlohovec sa priamo vo víre husitských výprav ocitol v roku 1431, kedy vojská Prokopa Holého, zvaní tiež táboriti, presúvajúc sa zo stredného Slovenska cez Nitru obsadili hlohovský most a v blízkosti mesta sa utáborili. Pred návratom na Moravu v októbri 1431 spálili drevený most cez rieku Váh. Sužovanie obyvateľov Hlohovca sa načas upokojilo po bitke pri Liapnoch v roku 1434, kde utrpeli sirotkovia a táboriti zdrvujúcu porážku. V 40. rokoch 15. storočia znovu ožili husitské idey, keď sa na našom území konsolidovali bratríci. Hlohovský hrad nakrátko obsadili práve oni pod vedením Pankráca zo Sv. Mikuláša, ale už v roku 1446 na mesto i hrad zaútočil Ján Jiskra z Brandýsa zastupujúci záujmy neplnoletého kráľa Ladislava Pohrobka s 8000 armádou, Pankráca zo Hlohovca vyhnal a hrad vrátil zemepánovi Ujlakymu. Po tomto roku sa pomery v Hlohovci zlepšili, mesto bolo opevnené provizórnou palisádovou hradbou a murovanými vstupnými bránami. Mikuláš Ujlaky začal takmer okamžite s výraznou stavebnou činnosťou v meste. Po roku 1450 dal prestavať starý farský kostol sv. Mikuláša, pričom sa zmenilo aj jeho patrocínium na sv. Michala. Koncom roka 1465 získal povolenie na postavenie františkánskeho kláštora na severnom okraji mesta pri starobylej kaplnke Všetkých Svätých. O dva roky neskôr viedol samotný uhorský kráľ Matej Korvín z hlohovského hradu spoločne so zemepánom Mikulášom posledné vojenské ťaženie proti Bratríkom pri Veľkých Kostoľanoch. Pripomienkou na návštevu legendárneho uhorského kráľa mal byť trónny koberec kráľa Mateja, zanechaný v Hlohovci po splnení vojenskej misie. Ten sa na hlohovskom zámku nachádzal až do roku 1945 a za doposiaľ nevyjasnených okolností na sklonku vojny opustil Hlohovec a stal sa obdivovaným exponátom Magyar nemzeti múzea v Budapešti. Po smrti Mikuláša Ujlakyho v roku 1477 prevzal panstvo jeho syn Vavrinec, ktorému sa podarilo dokončiť začaté otcove dielo, keď v roku 1492 sa začalo s pastoračnou činnosťou u Františkánov v dokončenom kláštore. Významným medzníkom bol rok 1496, kedy obyvatelia Starého Hlohovca získali od zemepána Vavrinca Ujlakyho rovnaké výsady ako mali obyvatelia mestečka Nový Hlohovec. Tým sa dovtedy poddanská obec Starý Hlohovec stala voči Novému Hlohovcu rovnocenným mestečkom. Zaujímavé je, že v tomto období si obe sídla síce zachovávali samosprávny štatút s vlastným richtárom a mestskou radou, ale administratívne navonok sídlo už vystupovalo zjednocujúcim názvom ako „oppidum“ Hlohovec.

Hlohovec v r. 1500 – 1600 – Renesančný Hlohovec centrom kultúry a vzdelanosti

Za katedrou, sotva vyčnievajúcou z radu nízkych lavíc zaplnených študentmi sedel preceptor hláskujúci žiakom text zapísaný na záhlaví útlej knižky.“Práve včera som ju priniesol od pána Valenta Mantskovitsa. Je čerstvá, drahí scholaris. Malý Lutherov katechizmus s mojimi básňami a piesňami,“ pousmial sa mladý evanjelický rektor a posunul ukazovák na tri výrazné tlačené litery I.P.G., vyjadrujúce meno autora knihy. Učiteľovo meno znelo Ioannes Pruno Galgotziensis. Bolo skutočným pojmom a prejavom obdivu miestnych študentov, i keď dnes ho poznáme skôr ako Jána Pruna Fraštackého.

Ideál renesančného človeka, ku ktorým by sme pokojne mohli priradiť aj evanjelického kňaza, spisovateľa a rektora miestnej evanjelickej školy Jána Pruna sa postupne napĺňal počas celého 16. stor. spolu s myšlienkami volajúcimi po obrode katolíckej cirkvi. Prvé tlačené knihy boli na svoju dobu javom neuveriteľne pokrokovým, nezvyčajným a pre mesto, akým bol Hlohovec a pre jeho obyvateľov i čímsi nepredstaviteľným. Kým však v Hlohovci v r. 1581 – 1584 vytlačili prvú knihu, bolo potrebné prejsť ešte dlhú cestu z obdobia práve končiacej gotiky do nastupujúcej renesancie. A to nielen v architektúre a kultúre, ale najmä v myslení človeka a v jeho nazeraní na svet. V Hlohovci dochádzalo k tejto postupnej zmene na začiatku 16. stor. kedy patrilo hlohovské panstvo ešte Ujlakovcom a poslednému mužskému potomkovi tohto slávneho rodu, Vavrincovi. Ten pre svoju vierolomnosť síce v závere 15. stor. nakrátko o hlohovské panstvo prišiel, no kráľ mu ho v roku 1496 ako inskripciu za vysokú pôžičku vrátil do doživotného užívania. Túto možnosť Vavrinec aj využil a mal Hlohovec až do svojej smrti v roku 1524. V tomto období sa už čoraz viac stupňovali silnejúce nepokoje s Turkami, ohrozujúcimi stále viac južné a juhovýchodné oblasti Uhorska. Rok po Vavrincovej smrti kúpil hlohovské panstvo od kráľovskej komory Alexej I. Thurzo. Rodina sa radila na prelome 15. a 16. stor. k najvplyvnejším predstaviteľom uhorskej šľachty, keďže jej členov najviac posilňoval kapitál vplyvnej Turzovsko – fuggerovskej mediarskej spoločnosti. Relatívne pokojné obdobie malo aj svoju tienistú stránku. Výmena zemepánov Hlohovca sa odohrávala v mimoriadne nepriaznivom čase postupujúceho tureckého nebezpečenstva. Uhorsko sa otvorene pripravovalo na vojnu, čo napokon vyvrcholilo aj potupnou porážkou uhorskej armády v bitke pri Moháči v roku 1526. Vojna si vyžadovala vysoké finančné nároky a uhorský kráľ Ľudovít II. sa preto neváhal obrátiť o finančnú pomoc na mestá a mestečká. Hlohovec mu vtedy poskytol veľmi vysokú sumu vo výške 600 zlatých v čistom zlate. Kráľ sa písomne zaviazal tieto peniaze vrátiť. Lenže napokon v bažinách pri Moháči o rok neskôr sa spolu s Ľudovítom II. utopili nielen uhorské nádeje, ale aj peniaze, ktoré na vojenské ťaženie proti Osmanom od svojich veriteľov dostal. Blížiace sa turecké nebezpečenstvo prinútilo majiteľa panstva Alexeja Thurzu načas opustiť Hlohovec. Skutočný nápor Turkov prišiel v r. 1530, kedy turkotatárske hordy prekročili Dunaj a od Nitry prenikli cez Hlohovec na juhozápadné Slovensko. Výsledok útoku bol fatálny. Keď sa zemepán Thurzo vracal po pominutí nebezpečenstva na hrad, popri ceste jeho šafár napočítal niekoľko stoviek tiel pozabíjaných detí. Pustošenie Turkov prinútilo obyvateľov Hlohovca poprepájať pivnice domov únikovými chodbami, ktorými by mohli v čase nebezpečenstva uniknúť. V tomto čase vznikol pod Hlohovcom systém provizórnych podzemných únikových ciest. Navyše celé námestie Hlohovčania dôkladne opevnili vežami a hradbou, čím vzniklo vo vnútri mesta akési dočasné refúgium. Z neho sa do roku 1888 zachovala len tzv. Lehelova veža. Prvá etapa tureckej expanzie sa skončila v roku 1566. V týchto rokoch sa o správu panstva delili dcéry Alexeja Thurzu Anna a Alžbeta. Svoj väčší vplyv však mala Alžbeta a jej traja manželia. Hieronym z Pernštejna, Adam Ungnad a Julius zo Salmu, ktorí svoje reformačné úsilie podporované už veľkým počtom evanjelikov, najmä z radov obyvateľov Nového Hlohovca, napĺňali často krát i násilným spôsobom. V r. 1576 dal Adam Ungnad obsadiť františkánsky kláštor a mníchov pochytať. Tým sa však v preoblečení za sedliakov podarilo z kláštora včas ujsť. V 80. rokoch 16. stor. svoj vplyv nad panstvom začal viac uplatňovať Stanislav Thurzo, ktorý je považovaný za najhorlivejšieho stúpenca evanjelikov a zároveň muža všemožne podporujúceho vzdelanosť v Hlohovci. Aj vďaka Thurzovým a Salmovým snahám bola Vlanetínom Manckovičom v hlohovskom kláštore zriadená jedna z prvých tlačiarní, z ktorej vyšli najstaršie zachované tlačené knihy z územia Slovenska. V 2. pol. 16. stor. tu bola založená evanjelická škola. Začiatkom 17. stor. sa postupne vyformovala na evanjelické trojjazyčné gymnázium s celým radom významných rektorov, ako napr. Peter Bornemysza, Ján Pruno Fraštacký, Stanislav Neyk a ďalší. Tento významný posun v životnej úrovni, kultúrnosti a celkovej vzdelanosti obyvateľov Hlohovca sa ale stretával aj s tragickými momentmi doby. V r. 1599, keď sa turecký sultán opäť cítil dosť silný na okupáciu Uhorska, vtiahol do vnútrozemia krajiny s 15 tisícovou armádou a prešiel cez juhozápadné Slovensko, Hlohovec nevynímajúc. Turkami vypálené dediny napokon predznamenali dobu 17. stor., ktorá sa z veľkej časti niesla v znamení krajiny polmesiaca.

Hlohovec v r. 1600 – 1700 – V tieni tureckého polmesiaca

Na prahu 17. storočia sa Hlohovec čoraz viac ocital v trvalom ohrození tureckých nájazdov. Starý a Nový Hlohovec boli spolovice vypálené, mnoho obyvateľov pred blížiacou sa tureckou hrozbou ušlo. Aj napriek tomu zemepáni Hlohovca nepoľavili v úsilí o všestranný rozvoj mestečka, najmä v oblasti vzdelanosti. Súviselo to pravdaže aj s tým, že Július zo Salmu a po ňom Stanislav Thurzo boli vo viere neochvejnými evanjelikmi, a práve reformovaná cirkev vlievala do spoločnosti úplne nové impulzy zmýšľania najmä v oblasti kultúry a vzdelanosti. Stanislav Thurzo ako energický a cieľavedomý muž sa podujal pozdvihnúť vzdelanostnú úroveň mesta, akú získal pred polstoročím vďaka Alexiusovi Thurzovi. Napomohlo tomu najmä trojjazyčné gymnázium umiestnené vo františkánskom kláštore a neskôr v Podzámskej ulici. Založili ho v duchu tradície už jestvujúcej staršej evanjelickej školy v roku 1601. Vyučovalo sa v ňom maďarsky, nemecky a čo je možno prekvapujúce, aj slovensky. Za života tohto zemepána dosahovalo najlepšiu úroveň na Slovensku. Ako protipól vysoko postaveného a vzdelaného šľachtica Stanislava Thurzu stojí v dejinách jeho manželka Anna Rozina Listiusová, považovaná aj za krvavú grófku alebo druhú Alžbetu Báthoryovú. Listiusová sa vyznačovala krutosťou a v záchvatoch sadistickej vášne sa dopúšťala zločinov na svojom služobníctve a poddaných. Na svojom dvore zhromaždila podivných ľudí, ktorých okolité obyvateľstvo nazývalo “čarodejníkmi”, sama sa zúčastňovala podivných temných praktík a v širokom okolí ju ľud nenazýval inak iba “kráľovnou čarodejníc”. Po dokázaní viny z brutálnych vrážd viacerých žien, mužov a detí ju odsúdili na stratu hlavy, ale kráľ Ferdinand III. ju napokon omilostil.

Tieto všetky zverstvá sa však diali až po smrti manžela. Neskôr rodina Thurzovcov prestúpila na katolícku vieru, ale to sa už končila sága tohto významného rodu, ktorého hlohovská vetva vymrela v r. 1636. Oficiálne o tri roky nato kúpil od kráľovskej komory celé panstvo Adam Forgáč. Svoj vplyv tu však zrejme začal uplatňovať už v roku 1637, keď panstvo zabrala uhorská komora. Kráľ mu totiž hlohovské panstvo sľúbil ešte v roku 1621, keď boli Thurzovci zapletení do povstania Gabriela Bethelna. Iba tak si možno vysvetliť historické správy, podľa ktorých matka Adama Forgáča Katarína Pálffy sa v roku 1637 okamžite pustila do opravy a prestavby františkánskeho kostola a kláštora v Hlohovca. Vtedy v podstate takmer celá pôvodná gotická budova kláštora zanikla a začala sa stavať nová, ktorú poznáme dodnes. Stavbu s menšími prestávkami po smrti Kataríny Pálffy dokončil v roku 1648 jej syn Adam. Majiteľ panstva Adam Forgáč si však svoje majetky dlho neužil.
Ako veliteľ novozámockej pevnosti nedokázal v roku 1663 ubrániť rozhodujúci nápor Osmanov a po páde Nových Zámkov Turci zakrátko obsadili aj Hlohovec. Zmocnili sa ho po viacerých útokoch vojsk Valachov, Oláhov a Sýrčanov dňa 13. októbra 1663 a vo svojej správe ho mali až do roku 1683. V tomto období mali Turci v Hlohovci svoju stabilnú vojenskú posádku. Z farského kostola na námestí urobili stajne pre kone a vedľa stojacu kaplnku sv. Anny prebudovali na moslimskú mešitu s minaretom. Budovu oproti farskému kostolu vedľa Lehelovej veže prispôsobili na kasárne.

Každodenný život Hlohovčanov sa po obsadení územia Turkami nijak obzvlášť nezmenil. Obyvatelia mesta boli povinní odvádzať dane novozámockému ejáletu. Na tomto území sa ale stále platilo uhorskou menou, ktorá bola kvalitnejšia ako turecké akče. Zároveň si tu našli útočisko viacerí evanjelici, ktorí boli prenasledovaní na území spravovanom Habsburgovcami. Opačná situácia bola za riekou Váh počas výstavby leopoldovskej pevnosti. Od roku 1665 na stavbe totiž pracovalo v neľudských podmienkach veľké množstvo väznených protestantov (a najmä kňazov) pod dohľadom Jezuitov. Pomery v Hlohovci sa zmenili až v roku 1683, kedy po prehratej bitke pri Viedni Turci opustili mesto. Veľká časť budov bola rokmi zdevastovaná, rovnako ako hrad aj cirkevné stavby mesta chátrali. Finančné prostriedky zemepána na ich údržbu veľmi chýbali. Adam Forgáč medzičasom zomrel, panstva sa preto ujala vdova Anna a jej dvaja synovia Adam ml. a Šimon. Urobili základné opravy na poškodenom hrade a rovnako uskutočnili aj opravu kláštora a kostola Františkánov, kde si na začiatku 17. storočia vybudovali rodovú hrobku. Okolo námestia v tomto období stálo šesť bášt, ktoré obyvatelia mesta postavili ešte pred tureckým plienením na obranu mesta. S týmto istým úmyslom bola aj v r. 1610 nadstavená veža farského kostola o jedno podlažie, aby jej rozšírený parapet mohol slúžiť ako ochodza na pozorovanie pohybu nepriateľa. Z veže každý večer oznamoval nočný hlásnik (nazývaný priliehavo “nocnošný”) obyvateľom mesta koniec dňa a uzavretie mestských brán.

Hlohovec v r. 1700 – 1800 – Útrapy mestečka a ako erdődyovský zlatý jeleň menil jeho tvár v časoch osvietenstva

Hlohovec kedysi Azda v žiadnom storočí nebolo v Hlohovci počuť toľkokrát zvoniť zvony, ako práve v tomto osemnástom. V duchu známeho príslovia – Živých volám, mŕtvych oplakávam, blesky lámem („mortuo plango, fulgura frango“) sa denne prihovárali jeho obyvateľom, aby zvestovali ďalšiu novinu. No tomto období boli skôr nositeľmi zlých správ ako tých dobrých. Storočie bolo poznačené vrcholiacimi stavovskými povstaniami, chorobami, epidémiami a živelnými pohromami, ktoré systematicky ničili mesto a obyvateľov. Zatiaľ čo prvá jeho polovica bola nimi výrazne poznamenaná, druhá už prebiehala v oveľa pokojnejšom a progresívnejšom duchu. Už v roku 1702 bola v Hlohovci zriadená prvá župná lekáreň (k nej v roku 1733 pribudli dvaja medici, lekár a chirurg). Na sklonku roku 1704, medzi Vianocami a Novým rokom, plienili Hlohovec po prehratej bitke pri Trnave vojská Juraja Rákocyiho a v tom istom roku aj cisárska armáda generála Heistera. Už o rok neskôr vypukol v Hlohovci týfus, ktorý trval s prestávkami až do roku 1711 a podľahlo mu dovedna 3300 obyvateľov, čo vtedy znamenalo, že viac ako polovica vtedajších Hlohovčanov vymrela. V niektorých dňoch pochovali denne až 80 ľudí, ulice boli prázdne, trávou zarastené, domy pozatvárané, zvony neprestajne vyzváňali. Tí čo prežili sa zdržiavali len doma a čakali na svoju smrť. Vieme si niečo také predstaviť dnes? V roku 1739 prehrmela Hlohovcom obrovská cholerová epidémia. Po jej skončení dali Hlohovčania vybudovať na námestí známy trojičný stĺp, do šaštínskeho kostola počas procesie darovali obraz Hlohovca a za mestom vybudovali Kalváriu – krížovú cestu so zastaveniami zobrazujúcimi výjavy z Ukrižovania Pána Ježiša Krista. Povzbudivým pre Hlohovec bol z hľadiska rozvoja rok 1720, kedy panstvo hradu získal posledný z významných šľachtických rodov, Edődyovci. Juraj Leopold Erdődy založil za mestom v r. 1722 pivovar a v rámci rozvoja obchodu dňa 8. januára 1725 potvrdil obyvateľom Starého a Nového Hlohovca staré trhové výsady. Jeho syn Ján Nepomuk prizval do Hlohovca veľké množstvo židovských kupcov a remeselníkov, aby ekonomicky pozdvihli mesto, čo sa odrazilo v náraste populácie. K kroku 1755 mal Hlohovec 5 000 obyvateľov a medzi rokmi 1720 – 1793 sa tu postavilo takmer sto nových domov. Popri tom vo františkánskom kláštore vznikala baroková chrámová hudba, komponovaná najmä Paulínom Bajanom a Edmundom Paschom, dobré meno mala tunajšia rádová teologická škola. Umelecky a literárne činní boli okrem františkánov aj viacerí kňazi, medzi nimi napríklad Juraj Handerla, autor príručky Nového včelára.

Rozsiahlymi zmenami prešiel areál hradu. Rodina Erdődy ho postupne prebudovávala na pohodlné panské sídlo zodpovedajúce vkusu a štýlu viedenského cisárskeho dvora. Najvýznamnejším členom rodu bol gróf Jozef Erdődy, dvorný kancelár cisára Františka II. Dal v r. 1790 – 1800 úplne prebudovať hrad a celý hradný areál obklopil veľkolepým 16 hektárovým parkom s terasami, platanovým hájom a zámockým jazierkom. Na východnom okraji areálu dal postaviť jazdiareň (1800) a empírové divadlo (1802), prebudoval aj rodovú hrobku Erdődyovcov na miestnom cintoríne a dal prestavať tunajší špitál.

Hlohovec v r. 1800 – 1900 – Slovác v boji za slobodu a vznik hlohoveckého okresu

ciernobiela foto.jpg Začiatok 19. storočia v Hlohovci mal veľkolepý úvod v podobe návštevy cisára Františka II. Ten v r. 1802 pricestoval do Hlohovca, ubytoval sa v Erdődyho zrekonštruovanom kaštieli a zúčastnil sa otvorenia novopostaveného empírového divadla s majstrovským vystúpením Ludwiga van Beethovena. O pár rokov neskôr sa Hlohovec ocitol vo víre napoleonských vojen. V r. 1809 bola v Hlohovci zriadená vojenská poľná nemocnica pre napoleonskych vojakov. Z hľadiska živelných pohrôm bol najtragickejším rok 1813. Vôbec najväčšia zaznamenaná povodeň na rieke Váh si len v Hlohovci vyžiadala 300 ľudských životov. Väčšia časť susedných obcí Bereseg a Sv. Peter bola zničená, vo Sv. Petre dokonca Váh vzal faru aj s kostolom. Boli to roky aj stále silnejúcej snahy o sebaurčenie slovenského národa a to v kultúrno-spoločenskom živote, vo výtvarnom umení, v hudbe, literatúre, školstve. V Hlohovci zriadili dokonca v r. 1878 prvú meštiansku školu v celej Nitrianskej župe, ale aj v tomto prípade išlo o školu s vyučovacím jazykom maďarským. Hlohovec bol síce v 19. storočí značne pomaďarčený, majoritným obyvateľstvom však naďalej zostávali Slováci. Aj vďaka osobnosti Jána Hollého, básnika, spisovateľa a kňaza pôsobiaceho na tunajšej fare sa darilo medzi obyvateľstvom udržiavať národné povedomie. V r. 1848 – 49 sa okolie Hlohovca a lepoldovskej pevnosti stalo dejiskom revolúcie slovenských dobrovoľníkov, ktorí sa snažili získať pre slovenský národ v mnohonárodnostnom Uhorsku rovnocenné postavenie popri Maďaroch. Symbolom slovenskej revolúcie sa stali dvaja mladí dobrovoľníci – Vilko Šulek a Karol Holuby. V októbri roku 1848 boli obaja po potlačení povstania maďarskou gardou chytení a v Beresegu popravení. Mladí muži, prvý vo veku 19 rokov a druhý ako 24 ročný, boli mimoriadnym súdom odsúdení na popravu obesením po tom, čo im bola preukázaná vina z podnecovania a otvoreného vystupovania proti Uhorsku. Odsúdení boli večer pred popravou väznení na námestí v Hlohovci v miestnej vážnici a na druhý deň ich dopravili za Váh medzi Leopoldov a obec Bereseg, kde čakala pripravená šibenica. Okolo sa zhromaždilo obrovské množstvo miestnych obyvateľov. Podľa ich svedectiev posledné slová V. Šuleka pod šibenicou boli: „S Bohom národe môj, pozdravuj mi rodinu!“ ďalšie jeho slová boli umlčané zvukom bubnov a náhlym vykonaním rozsudku. Na počesť Vilka Šuleka bola v roku 1928 premenovaná obec Bereseg na Šulekovo. Legenda o Šulekovi a Holubym udržiavaná po desaťročia u Beresečanov hovorí, že obaja odsúdení sa mohli vykúpiť z trestu smrti tým, ak by prijali ruku niektorej zo slobodných žien, ktoré sa prizerali poprave. Obaja však takúto ponuku údajne odmietli a tak mladíci zomreli martýrskou smrťou 26. októbra 1848 za slovenský národ v bereseckom chotári.

Život mesta po revolúcii mal výrazne promaďarský charakter, ktorý sa prejavil najmä v školstve a vo verejnej správe. Pomerne silné zázemie politicky vplyvných osôb žijúcich v Hlohovci znamenalo, že v roku 1872 v rámci reorganizácie Nitrianskej župy sa Hlohovec stal jedným z dvanástich slúžnovských okresov so sídlom okresného súdu a pozemkovej knihy. Mesto sa významne začalo hospodársky vzmáhať po vybudovaní železničnej trate Leopoldov – Nitra v roku 1898. Z dovtedy agrárneho mestečka presláveného najmä vinohradníctvom sa stalo priemyselné mesto. Najstarší bankový dom – Fraštacká sporiteľňa bol založený v roku 1872. Prevažnú časť kapitálu držali tunajší židia, ktorých počet v 19. storočí dosiahol 34% z celkového počtu obyvateľov mesta. Aj preto v roku 1858 V Hlohovci založili prvú verejnú židovskú školu, ktorú pre vyššiu kvalitu poskytujúceho vzdelávania bežne navštevovali aj deti z kresťanských rodín a v roku 1881 vybudovali na mieste staršej nevyhovujúcej synagógy podľa projektov Jakoba Gartnera väčšiu modernejšiu židovskú modlitebňu. Tá sa odvtedy až do svojho zániku stala najväčším sakrálnym priestorom na území mesta.

Hlohovec v r. 1900 – 2000 – Na prahu nového milénia

zaber zo sprievodu.jpg Storočie najväčších zmien, najväčších vzostupov i pádov, najväčšej ľudskej tragédie v dejinách poznačenej dvoma svetovými vojnami, ale i pokojného života v mieri, i keď v náboženskej, kultúrnej a spoločenskej neslobode. Obdobie, ktoré zodpovedne zhodnotí s odstupom času až budúcnosť a tí, ktorí ju neprežili. V každom ohľade to ale bolo storočie najväčšieho pokroku. Jeden údaj o počte obyvateľov mesta snáď hovorí za všetko. V roku 1900 mal Hlohovec iba 7000 obyvateľov a o deväťdesiat rokov sa jeho počet viac ako strojnásobil na 25 000. Pravdaže v tom čase sem patrili už aj niekdajšie samostatné obce Sv. Peter (pričlenená v r. 1953) a obec Šulekovo (pričlenená v r. 1980). Čisto poľnohospodársky Hlohovec sa začiatkom storočia začal výrazne priemyselne vzmáhať. Už v r. 1898 prišiel do mesta po železnici prvý vlak a v r. 1908 tu postavili najväčšiu dieselovú elektráreň v Uhorsku. Následne vznikla v meste aj najväčšia fabrika – vozová továreň založená bratmi Zweigovcami za mestom na nivách. V roku 1911 otvorili v Nádražnej (dnes Pribinovej) ulici Štátnu ľudovú školu, v r. 1936 k novým školským zariadeniam pribudlo aj Mestské československé reálne gymnázium. Prvá svetová vojna v 1914 – 1918 hospodársky vzostup pribrzdila. Novou nádejou bol rok 1918 a vznik Československa. Bol to prvý moment, kedy sa podarilo Slovákom spolu s Čechmi vytvoriť spoločný a rovnocenný a suverénny štát dvoch národov. V 20. rokoch sa aj Hlohovca dotkla veľká hospodárska kríza, v tomto období sa v meste sformovalo silné jadro miestnej organizácie komunistickej strany. 30. roky boli z hľadiska rozvoja dynamickejšie, priniesli hospodársky rast a stabilizáciu krajiny. Z budov pribudli v Hlohovci napríklad – okresný úrad (1929), kostol evanjelickej a. v. cirkvi (1933), štátna meštianska škola (dnes gymnázium – 1936) a ďalšie. Druhá svetová vojna v r. 1939 – 1945 bola mimoriadne krutá pre mnohé rodiny, ktoré mali svojich blízkych či už na fronte, za mrežami pracovných lágrov alebo jednoducho uviazli v neúprosných pazúroch gestapa. Hlohovec bol napokon oslobodený sovietskou armádou na Veľkú noc dňa 2. apríla 1945. Pri ústupe Nemci zničili oba mosty cez rieku Váh. Koniec vojny bol rokom nádejí v lepší život. Žiaľ o tri roky neskôr prišlo znárodnenie podnikov a moc v Československu prevzala Komunistická strana. Toto obdobie je dodnes považované za natoľko rozporuplné a citlivé, že nemožno ho vnímať čisto len v negatívach, ale ani v pozitívach. Každá zmena režimu sa vo svojich dôsledkoch dotýkala v dobrom i zlom každého z nás. Mnohé osobné krivdy a príkoria, ktoré sa diali v tieni „úspešného“ budovania socializmu priniesli aj svoje obete. Za všetky možno spomenúť vykonštruované obvinenia, súdny proces, väzenie a smrť notára JUDr. Štefana Konečného, predsedu miestnej organizácie Demokratickej strany. K nemu treba priradiť aj náboženskú neslobodu, ktorá vyvrcholila v r. 1950 násilným odvlečením františkánov z miestneho kláštora. Ako protipól tu ale boli aj veľké nezvratné pokrokové zmeny. Vznikali mnohé priemyselné podniky ako Slovakofarma, Drôtovňa, Odeva, Kozmetika a ďalšie. Tie dali prácu stovkám ľudí. V Hlohovci boli vybudované nové základné školy, škôlky, jasle, poliklinika, zdravotné strediská pri podnikoch, sociálna starostlivosť o obyvateľov ako aj sociálne istoty boli oproti medzivojnovému obdobiu neporovnateľne vyššie. Vznikli nové športoviská – športové kluby s vynikajúcimi výsledkami (hádzaná, futbal, kolky…) , bola vybudovaná športová hala, zimný štadión, či nový kultúrny dom, dobudovala sa infraštruktúra, ako nové cesty – vodovody, kanalizácia. Mesto sa územne mnohonásobne rozrástlo i keď na úkor starej zástavby a viacerých historických hodnotných budov mesta. Bol to úplne opačný proces akým prechádzal západný svet po vojne. Ten nadviazal na tradície z minulosti. Socializmus ich však v zmysle vlastnej ideológie popieral. Preto vznikali úplne nové tradície a podujatia, boli pokusy stavať na úplne iných hodnotách, než aké vyznávali naši predkovia. Navonok krajina hrala v potrebnej ideologickej jednote, ale každý občan krajiny však aj napriek tomu prežíval svoj život skôr individuálne v uzavretom osobnom svete tkvejúcom v udržiavaní tradícií z minulosti ako naopak. Aj keď si zoberieme len tie najvýznamnejšie podujatia novej doby – ako napríklad 1. Máje či spartakiády, uvidíme, že obe tieto akcie mali svoje počiatky v oveľa dávnejšej dobe ako prišiel socializmus.1. Máje boli miestom stretávania sa obyvateľov mesta keď pochodovali ulicami s transparentmi, vlajočkami spolu s alegorickými vozmi prechádzali popred čestnú tribúnu ako defilé úspechov pracujúceho ľudu. Spartakiády sa konali každých 5 rokov a boli zase vyjadrením telesnej zdatnosti, organizačných schopností a v neposlednom rade aj pevnej vôle dokázať stmeliť masu ľudí do jedného organizovaného celku. V novembri roku 1989 sa komunistický režim zrútil. Ľudia vyšli do ulíc, aby vyjadrili svoj jasný postoj k zmene. Túžili po demokracii, po slobode slova, po názorovej rovnosti, po možnosti cestovania, slobodného podnikania. Dosluhujúcej dobe odzvonili na námestí kľúčmi, aby sa strmhlav vrhli do doby, ktorej zvykneme vzletne vravieť demokracia.

Zdroj: Jozef Urminský/Mesto Hlohovec